Prečítajte si príbeh chlapca z projektu školy sv. Anny v Keni.
Moje meno je Karanja (meno dieťaťa sme zmenili kvoli zachovaniu súkromia). Chodím do siedmej triedy v rámci Centra sv. Anny. Toto centrum je mojím domovom od februára 2006. Bývam tu so svojím starším bratom, ktorý navštevuje miestnu strednú školu. Narodil som sa 9 januára 1997 rodičom Jane a James, ktorý sú už mŕtvi. Môj život však nebol ľahký ani keď boli moji rodičia nažive.
Bývali sme v hlinenom domčeku a nemali sme nič, na čo by sme mohli byť hrdí. Moji rodičia mali len 3 kozy a živili sa farmárstvom. Obaja boli chorľaví a tak nemohli robiť namáhavú prácu, takže zarobiť si na živobytie bolo pre nich veľmi ťažké. V roku 2000 sa mojej mame narodil syn, ktorý bol chorľavý a tak do roka umrel. V roku 2003 nás na večné veky opustila aj naša mama. V tom čase som mal 7 rokov a môj brat mal 11. Bolo to pre nás, ako by sme sa naraz ocitli v miestnosti bez okien a dverí. Môj otec to veľmi ťažko znášal a začal sa opúšťať. Jeho zdravotný stav sa natoľko zhoršil, že ho muesli vziať do nemocnice. Keď sa vrátil z nemocnice domov, nebol na tom zdravotne omnoho lepšie, takže môj starší brat nechal školu, aby sa mohol o neho starať.
Jedného dňa, keď sa jeho zdravotný stav ešte viac zhoršil, povedal mi, že mi zanecháva svoju shamba (malá záhrada s domom). “Čo tým myslíš otec?” chcel som sa ho spýtať, no musel som okamžite utekať po pomoc. Jeho priatelia prišli a odniesli ho do nemocnice. Keď odišli s otcom do nemocnice, utekal som k svojej tete, aby som jej povedal, čo sa stalo. Tak trochu som chápal, čo mi otec chcel povedať. Aj on nás opúšťal. V októbri 2005 odišiel aj on. V tom čase som mal 9 rokov a môj brat mal 13.
Jeho obraz mám stále pred očami. Ale prečo sa toto stalo práve nám? Musel som sa s tým nejako vysporiadať. Po pohrebe sme ostali žiť nejaký čas s našou starou mamou v neďalekej dedine, no keď sme sa vrátili domov, náš dom bol v ruinách. V duchu som sa musel pýtať Boha, prečo sa nám to stalo. No namiesto zúfania som šiel za našou tetou a povedal som jej, čo sa nám stalo. Ona zorganizovala ľudí, ktorí nám pomohli postaviť dom z plechu, ktorý mal strechu zo starého domu. Neskôr sme si ho prestavali na lepší, dvojizbový domček z plechu. V dome sme nemali nič okrem postele, o ktorú sme sa delili spoločne s bratom. Začali sme opäť chodiť do školy. Ostatní žiaci sa s nami delili o jedlo a ostatné pomôcky. Toto nám pomohlo prežiť a vďaka Bohu sa našli dobrodinci, ktorí nás podporovali.
Jedného dňa, počas cesty do školy sme stretli nášho suseda, ktorý nám dával stravu a povedal nám o centre sv. Anny. Zaviedol nás do tohto centra, kde sme stretli biskupa aj s manželkou, ktorí vedú toto centrum. Spýtali sa nás všetky potrebné informácie a súcitili s našim osudom. Prijali nás do tohto centra, kde sme začali chodiť aj do školy. Každý večer nám dali suroviny na prípravu polievky a raňajky sme mali taktiež spoločné. V tom čase sme bývali u našej tety. Akonáhle bola možnosť ísť bývať do školy sv. Anny, presťahovali sme sa tam aj my. Toto bezpečné miesto nám uľahčilo situáciu a tak sme sa mohli naplno sústrediť na školu. Dostali sme všetko potrebné pre život. Toto všetko bolo možné vďaka sponzorom, ktorým týmto chceme veľmi pekne poďakovať. Naše školské výsledky sa výrazne zlepšili. Keď vyrastiem, chcel by som byť bankárom.
Ďakujem ľuďom okolo centra sv. Anny za túto životnú šancu. Karanja.
Poznámka: Centrum sv. Anny je riadené biskupom Mahiaijim a jeho manželkou, ktorí su na dôchodku a tak pomáhaju miestnej komunite. Za prácu pre centrum sv. Anny im neplynie nijaká mzda. Pri tejto práci im pomáha aktívna správna rada, ktorá je zložená z miestnych obyvateľov a dáva pozor, aby sa pomoc dostala k tým najchudobnejším členom komunity.
Veľa školákov zo Školy Svätej Anny ležiacej medzi nádhernými kenskými kopcami v musí prekonať pešo aj desať kilometrov, aby sa ráno dostali do svojich tried a večer naspäť domov.